Boh sa stal človekom

Autor: Peter Kamenec | 27.3.2018 o 23:00 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  543x

Medzi najvznešenejšie pravdy kresťanstva patrí to, že sa Ježiš Kristus stal človekom. K tejto pravde sa môžeme blížiť len v svätej úcte.

V pravde je veľké  tajomstvo pobožnosti: Boh sa zjavil v tele (1-Tim 3:16 a)

Nepochopiteľný div

            Medzi najvznešenejšie pravdy kresťanstva patrí to, že sa Ježiš Kristus stal človekom. K tejto pravde sa môžeme blížiť len v svätej úcte; samotné ľudské myslenie nedokáže tento div nikdy pochopiť, prevyšuje totiž všetku ľudskú predstavivosť, je za horizontom toho, čo človek dokáže poznať. Boh sám stojí proti tomu, kto sa snaží všetečnými špekuláciami preniknúť cez niečo, čo je Božiemu srdcu také drahé. Tu platí, že Boh „chytá múdrych v ich chytráctve“ (1. Korinťanom 3,19). Či azda nenecháva tých, ktorí sa opovážia  ?, odísť do temnej noci sektárstva a na klzkú cestu duchovného zaslepenia? Ale aj v prípade biblicky verného vyznania je chladné a čisto rozumové premýšľanie o niečom takom neznesiteľné. To si musíme uvedomovať, keď túžime pomocou Božieho slova a Ducha svätého nazerať do tohto tajomstva.

            Stojíme na svätom mieste ako Mojžiš pred večným Bohom, ktorý mohol ako všemohúci a neprístupne svätý zotrvávať v tŕňovom kríčku – ten zobrazuje nehodný ľud (Micheáš 7,4). A Mojžiš ako vyvolený sa tu vyzúva (2. Mojžišova 3,5). V „človeku Kristu Ježišovi“ (1.Timoteovi 2,5) k nám prichádza neviditeľný, neobmedzený a hriešnym ľuďom neprístupný Boh. Z tohto divu Mojžiš určite pochopil niečo z toho, čo predstavoval horiaci ker. Ten, kto v prvej knihe Biblie popísal skutky Stvoriteľa, hovorí o Bohu niekoľko desaťročí po tomto pamätihodnom stretnutí s Ním ako o niekom, kto „sídli v horiacom kre“ (5. Mojžišova 33,16). Po tisícpäťsto rokoch to cíti podobne aj Ján. Je presvedčený o tom, čo videl vlastnými očami: Večné slovo, ktoré bolo na počiatku, ktoré je Boh a ktoré je tvorcom všetkého, „A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy“ (Ján 1,14).

Ježiš – pravý Boh a pravý človek

            Ten, ktorý bol od večnosti potešením svojho Otca (Príslovia 8,30) a kto s Ním zdieľal Jeho slávu, neľpel na svojej rovnosti s Ním (Filipanom 2,6). Prišiel na tento svet plný hriechu a hriešnikov. Narodil sa zo ženy ako všetky Adamove deti (Galaťanom 4,4), zavinuli ho ako nemluvniatko do plienok (Lukáš 2,7) – skutočne až natoľko sa Stvoriteľ a Správca vesmíru stal človekom (Židom 1,3). A ako taký dostal aj ľudské, v Starom zákone bežné meno Ješua – Ježiš (Matúš 1,21).

            Keď mal Ježiš osem dní, bol podľa tohto zákona obrezaný (Lukáš 2,22). Keď ho pritom staručký Simeon bral do náručia (Lukáš 2,28), vedel, že objíma Záchrancu sveta, Stvoriteľa a Pána, o ktorom už Mojžiš povedal, že na Jeho večných ramenách je domov. Čo asi pritom tento starec prežíval? Dokážeme s ním aspoň trochu cítiť, keď v tušení divu vtelenia Boha Stvoriteľa tíško spieval svoju pieseň?

            Vidíme, že náš rozum pred týmto zázrakom kapituluje: On – zosobnená Múdrosť (1.  Korinťanom 1,30), vyrastal ako nemluvniatko, ako dieťa a chlapec a prospieval múdrosťou (Lukáš 2,52). On – ktorý prikazuje všetkým nebeským vojskám (Žalm 103,20), a pred ktorým raz všetko, čo je v nebi, na zemi aj pod zemou, padne a bude vyznávať, že je Pánom – On bol celé svoje detstvo a mladosť poddaný rodičom. On sám bol Slovom, a predsa ako človek uchovával Božie slovo vo svojom srdci (Žalm 40,9; Židom 10,5-7) a citoval ho doslovne (Matúš 4,4.7.10). On – ktorý otváral svoju ruku a všetko živé sýtil (Žalm 104,28), poznal čo je to hlad a trpel smädom (Matúš 21,18, Ján 4,7). A čo máme povedať, keď si uvedomíme, že On – predmet našej viery – vyznáva: „Ja v neho budem dúfať“ (Židom 2,13)?! Ako dokonale sa stotožnil s nami ľuďmi! Naozaj je to tak, ako to kedysi vyjadril H. A. Ironside: Bol to dokonalý človek, ako keby nikdy nebol Bohom – a súčasne to bol dokonalý Boh. Pravý Boh a pravý človek v jednej osobe! Nesmierny div!

Ježiš – posledný Adam

            Iste, Ježiš bol potom Adam, ale taký, ako nikto pred ním ani po ňom. Bol celkom bez hriechu. Pred jeho narodením ho archanjel Gabriel označuje ako „svätého“ (Lukáš 1,35). Po tridsiatich rokoch môže Boh – Otec dosvedčil, že na svojom milovanom Synovi nič zlého nenašiel (Matúš 3,17). O ktorom inom človeku by to mohol pravdovravný Boh povedať? A čo potom Ježišovi nepriatelia, ktorí na neho striehli na každom kroku, len aby na ňom našli nejakú chybičku a mohli ho usvedčiť zo sebamenšieho hriechu? (Ján 8,46)? Preto Pavol hovorí, že Ježiš hriechu nepoznal (2. Korinťanom 5,21), Peter vyznáva, že hriechu neučinil (1. Petrova 2,22) a konečne aj Ján dosvedčuje, že v ňom žiaden hriech nie je (1. Jánova 3,5). Bol čistý, bez poškvrny, nevinný, ktorý ako jediný človek nemusel trpieť a mal právo nezomrieť, lebo utrpenie a smrť je dôsledkom hriechu. A predsa bol ochotný naučiť sa poslušnosti z utrpenia, ktorým dobrovoľne prešiel (Židom 5,8).

            Vlastne preto sa stal človekom a žil dokonalý život, aby na konci svojej cesty vzal na seba trest za našu vinu. To bol Bohom určený zmysel Jeho príchodu na svet. Bez jeho utrpenia a smrti by nás jeho vtelenie, akokoľvek úžasné, nepriviedlo ani o krôčik bližšie k nebu. To, že sa stal človekom a šiel takouto cestou, je div divov. Jeho dokonalé človečenstvo bolo jedinečné, a ešte jedinečnejšie bolo jeho utrpenie! Raz sa mu bude podobať veľké množstvo ľudí, budú bez hriechu a v dokonalosti a budú prebývať v Božom novom nebi a na novej zemi (Zjavenie 21,3.4). Prvorodeného bude nasledovať mnoho bratov (Rimanom 8,29). Ale dokonalé človečenstvo v utrpeniach smrti bolo jedinečné a jednorazové – to, čo sa stalo na Golgote, sa už nikdy nebude opakovať. V našom prípade je smrť odplatou za hriech, pri Ňom to bol prejav dokonalej lásky a krajnej poslušnosti voči Bohu a Otcovi; a to bola odplata nie za Jeho vlastné, ale za cudzie hriechy. Spočívali na Ňom hriechy sveta (Ján 1,29), bol súdený za hriechy Adama  a všetkých jeho potomkov. A keď zomrel, skončil sa Adamov príbeh na zemi a bol vykonaný rozsudok nad Adamom, vynesený pred tisícročiami (1. Mojžišova 2,17).

Ježiš – druhý Adam

            Zo smrti už nevstáva Adam, ale „druhý človek“, hlava a nositeľ nového človečenstva (1. Korinťanom 15,47 – 49).

            Preto je to pravý človek, ktorý sa ako vzkriesený ukázal svojim učeníkom  (Lukáš 24,39-43). Je to človek, ktorý bol vzatý do neba. Čo hovorí Štefan, keď ho kameňovali? – „Vidím nebesá a otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej“ (Skutky 7,56). A autor listu Židom  cieľavedome vyjadruje so všetkou dôkladnosťou: „Ale vidíme, že Ježiš, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou“ (Židom 2,9) – teda – človek. Preto nehovorí „Kristus“, ale Ježiš. V Kristu sa Boh stal človekom, vstal ako človek a oslávený ako človek sa vracia do neba. Tam, kde je On, budeme raz aj my (Ján 17,22)? Dokážeme to pochopiť? Nie! To prevyšuje naše zmysly i predstavy. A predsa je to pravda!

                                                                                                     

„A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im.“ – „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja.“                                                                 (Ján 17,22.24).

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ceny bytov sa blížia k vrcholu. Oplatí sa ešte kupovať nehnuteľnosť?

Ak človek zvažuje kúpu nehnuteľnosti, mal by zvážiť viacero faktorov.


Už ste čítali?