Možno že sa vám táto téma zdá byť odťažitá. Poviete si: akáže dôstojnosť, keď toľkí zápasíme o prežitie, ba možno o holú existenciu! No práve táto hraničná situácia je dôvodom preto, aby sme sa zamysleli nad tým, čo je a čo nie je ľudská dôstojnosť, aký je jej význam, prečo si môžeme - ba dokonca musíme na ňu nárokovať.
Existenciu dôstojnosti si uvedomíme v tom okamžiku, keď niekto nás nerešpektuje, správa sa k nám neúctivo, alebo nás dokonca ponižuje. Napriek tomu sa pomerne ťažko vymedzenie dôstojnosti. Čo je dôstojnosť? Kde sú jej hranice? Ako vzniká a odkiaľ sa vôbec berie?
Dôstojnosť je osobitý jav ľudskej civilizácie, ktorý najčastejšie spájame so životom. To osobité na dôstojnosti je najmä to, že sa objavuje ešte pred narodením človeka a pretrváva medzi nami ešte dlho po jeho smrti. Obvykle hovoríme o dôstojnosti nenarodeného života, ale rovnakú úctu a dôstojnosť požívajú medziľudské vzťahy, ktoré vedú k splodeniu nového života. Je láska, ktorá je dôstojná človeka a sú akty lásky, ktoré od vekov inšpirujú umelcov k hlbokým vyznaniam. A na druhej strane sú formy lásky, ktoré vzďaľujú človeka od ľudstva.
Urážajú partnera, ba i človečenstvo, pretože približujú človeka k zvieraťu.
V našom morálnom vedomí požíva dôstojnosť nielen nenarodený život, ale aj okolnosti, ktoré vedú k jeho vzniku. Podobne, vážime si pamiatku zosnulých dlho potom, čo odišli spomedzi nás a čo z ich telesných pozostatkov neostalo nič iné, iba tých pár biblických zrniek prachu.
Človek tu nie je a už požíva dôstojnosť a človek zomrel, neraz dokonca ani nevieme, kde spočíva jeho telo, a k jeho menu sa viaže naša úcta. Dôstojnosť očividne presahuje hranice nášho bytia.
Odkiaľ sa berie? Odpoveď nám dáva kniha Genesis – „kniha pôvodu neba a zeme“. Tu sa v opise stvoriteľského aktu dočítame, že Boh sa rozhodol stvoriť človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby. Len čo uskutočnil tento svoj zámer, urobil človeka správcom svojho diela – zveril mu vládu nad nebom i zemou. Táto príbuznosť a podobnosť človeka a Stvoriteľa je základom osobitného postavenia človeka v prírode, ale aj zdrojom jeho obrovských záväzkov voči všetkému, čo nás obklopuje. Isteže, žiaden človek nemal a nemá stvoriteľský potenciál Všemohúceho, no každý z nás dostal schopnosti a úlohy, ktoré mu umožňujú, aby sa presvedčil o svojej príbuznosti k Stvoriteľom. Sme nielen deťmi jeho lásky, ako sa často obrazne hovorieva, ale aj plodom jeho povinností, ktoré si Boh uložil svojím plánom.
Vráťme sa do našich každodenných svetských pomerov. Všimli ste si, ako sa niektorí ľudia zmenia, len čo dostanú do ruky moc? Táto zmena môže byť dvojaká: prvá je veľmi kladná. Uvedomia si svoje povinnosti a svoju zodpovednosť. Nejedného z veľkých i malých vládcov toto vedomie ťaží i blaží. Vítajú, ak im okolie aj povinnosti pripomínajú ich význam, ich schopnosti, ak si v tomto postavení môžu overiť, čo vedia a toto poznanie a svoje schopnosti môžu dať do služieb druhým. Odmenou takto zodpovedného človeka je dôstojnosť a úcta, ktorú požíva. Je to ten typ prirodzenej úcty, prirodzenej autority, ktorá sa viaže na výkonnosť človeka a na jeho mravnú zodpovednosť.
A potom je tu ten druhý typ zmien. Človek, ktorého funkčne alebo na základe výsledkov volieb povýšili, sa začne správať povýšenecky. Ťaží z dôstojnosti úradu, ktorá je daná jeho úlohami. Tá však visí vo vzduchoprázdne, pretože robiť nevie, alebo nechce, pretože moc nie je pre neho nástrojom rozhodovania, ale cieľom, ktorý mu umožňuje uplatňovať a presadzovať jeho osobné či skupinové privilégiá, výsady, výhody. Úlohy, ktoré vyplývajú z jeho úradu, sú mu príťažou, zdržujú ho na ceste za uplatnením svojich nárokov a očakávaní. Služba, ku ktorej ho zaväzuje voľba, význam úradu a ktorá mu dodáva toľko dôstojnosti, je len prázdna bublina, ktorej lesk má viesť ostatných k poslušnosti. Tu sa ocitá dôstojnosť v smrteľnom nebezpečenstve. Takíto ľudia v našom blízkom i vzdialenom okolí majú zásluhu na tom, že dôstojnosť, ktorá bola nerozlučnou sestrou autority, začína pôsobiť ako prázdne gesto, ako nejaká spoločenská pozlátka, ktorá má ľuďom nahovoriť, že tí jedni sú veľmi vzácni a tí druhí, ktorí sa touto pozlátkou nemôžu popýšiť, zase veľmi zanedbateľní.
Tak ako mnohí z vás i ja mám k dianiu u nás veľmi kritický postoj. Svojím príhovorom sa však nechcem zaradiť medzi tých, ktorí na vysvetlenie našich ťažkostí majú vždy po ruke veľmi populárnu schému: my, občania, sme tí múdri, pracovití, statoční, ktorí sa nevedia dočkať, ako by sa čestne vyrovnali so svojimi životnými úlohami, a tí „hore“, rozumej miestni i ústrední mocipáni sú tí neschopní, ktorí sa v ničom nevyznajú, ktorí všetko pokazia a už dávno by mali od svojho politického remesla odísť. Vieme dobre, že v každej slovenskej krčme nájdeme dostatok ministrov ba i náhradného prezidenta či premiéra a keď je nejaká dedinská oslava mohli by sme pri pive zostaviť niekoľko tieňových kabinetov. Už menej dobre vieme, že aj ten najmúdrejší z najmúdrejších a najmocnejší z najmocnejších nič nedokáže sám. Môže mať tie najlepšie úmysly, plány a nápady – čo z nich, keď široko ďaleko vidí len mnohých ľudí s natrčenými dlaňami a málokto s vysúkanými rukávmi.
Vráťme sa k nášmu pôvodnému problému – k ľudskej dôstojnosti. Myslíte si, že natŕčať ruku je primerané gesto človeka, stvoreného na obraz boží? Nie je stvoriteľskému príbehu primeranejší obraz človeka, ktorý drží v ruke krompáč, lopatu či sekeru, či iný pracovný nástroj a usiluje sa obrobiť zem, postaviť dom, opraviť cestu, čí vykopať studu?
Toto činorodé hľadisko nášho bytia najlepšie zodpovedá pojmu ľudskej dôstojnosti. Na to, aby človek nestratil úctu pred samým sebou, aby si našiel miesto v spoločnosti, aby naplnil poslanie, ktoré dostal do vienka v prvých dňoch Stvorenia, potrebuje prácu. A tej niet. Keď toto konštatujeme, ako keby sme zvonili umieračikom nad dôstojnosťou.
Pravda, práca sama osebe ešte nezabezpečí pocit dôstojnosti a uspokojenia. Tejto práci musí byť aj primeraná pláca. Keď zoberieme do úvahy toto hľadisko, zistíme, že počet ľudí, ktorí musia mať a majú pocit urazenej dôstojnosti, je omnoho väčší, ako je počet nezamestnaných. Lekári a zdravotníci, od ktorých závisí naše zdravie, učitelia, od ktorých závisí budúcnosť našich detí a výkonnosť budúcich generácií, kultúrni pracovníci, ktorí by mali kultivovať nášho ducha – tí všetci majú pocit nedocenenia ich úsilia a námahy, ktorý ich existenčne posúva do takej polohy, v akej si strácajú pocit dôstojnosti.
Tu je namieste zdôrazniť, že význam peňazí sa nevyčerpáva len tým, čo si môžeme za ne kúpiť. Peniaze majú v ľudskej spoločnosti aj veľký morálny význam. Sú nástrojom, ktorým sa udržuje súťažné prostredie, ktoré by malo podnecovať ľudí k vyšším výkonom, k zodpovednejšiemu plneniu úloh, k mimoriadnej obetavosti, vynaliezavosti a podobnému správaniu, od ktorého závisí efektívnosť podnikov, inštitúcií, národného hospodárstva. Politika odmeňovania, veľkosť sociálnych dávok, dotácií a subvencií vytvárajú isté hodnotové rebríčky, z ktorých si odvodzujeme, ako si spoločnosť váži našu prácu, naše bytie a náš pocit života, ktorý stojí za to žiť.
Pri tomto spôsobe uvažovania sa nám stále núka ako riešenie našich ťažkostí vznik nejakého direktória osvietených vládcov, ktorí spravodlivo a nezištne skonštruujú poriadok, v ktorom si každý bude môcť nájsť svoje miesto a naplniť svoju mieru osobného šťastia. Blížiace sa voľby v kdekom môžu vyvolávať nádej na zmenu, ktorá by konečne privodila stabilizáciu našich vnútropolitických podmienok. Ak si uvedomíme počet strán, ktoré sa budú uchádzať o priazeň voliča a počet nových strán, ktorých predstavitelia a programy sú a zrejme ostanú hlbokou neznámou, potom musíme vidieť v nadchádzajúcich voľbách ruletu, kde pravdepodobnosť, že vyhrá občan, je menšia ako v nejakom v kasíne. Klasická ruleta má len 36 čísiel, zatiaľ čo slovenská volebná ruleta ich bude mať vyše stovky! Pravdepodobnosť, že guľka prikryje to správne číslo, je omnoho menšia.
Znamená to, že sa musíme definitívne zrieknuť nádeje na dôstojný život, na primeranú prácu a plácu, či na sociálnu podporu, ktorá by umožnila okrem holého prežitia aj také aktivity, ktoré podmieňujú duchovnú a spoločenskú kvalitu života?
Nie, nemusíme. Závisí to len od toho, či si konečne uvedomíme, že nie všetko v našom živote určuje politika, nie o všetkom rozhodujú zákony, dane, či hospodárske výsledky. Dokazujú to príklady mocných a boháčov, ktorí majú očividne smútok v očiach, a prípady ľudí so skromnými príjmami, ktorí napriek tomu majú na tvári úsmev a naporúdzi dobré slovo.
Pravda, takýto úsmev by nemal mať povahu škrabošky, ktorú sme si nasadili, len aby sme zakryli našu zlosť na svet i seba samých. Mal by to byť úsmev, ktorý vyjadruje náš životný postoj, náš rebríček hodnôt, teda to, na čom nám naozaj a prednostne záleží. A to by mali byť naše vzťahy k blízkym i vzdialenejším ľuďom – teda ten vesmír vzťahov, v ktorom sa pohybujeme ako kométa, ukazujúca cestu ľuďom dobrej vôle...
Ľuďom dobre vôle... sú ešte takí? Koľko dobrej vôle je v kolegovi, ktorý hovorí o chybách spolupracovníka – pravda, za jeho neprítomnosti? Koľko dobrej vôle je v konaní školáka, ktorý straší mladšieho bitkou, len aby z neho vymámil nejaký peniaz? Koľko dobrej vôle je v manželke, ktorá podmieňuje svoju náruč kúpou luxusnej dovolenky? Koľko dobrej vôle je v kolegoch, ktorí strúhajú za vaším chrbtom posmešné grimasy, mnohovýznamne dvíhajú obočie, keď prednášate svoj návrh na pracovnej schôdzi? Koľko dobrej vôle je v manželovi, ktorý okríkne svoju manželku zakaždým, keď chce predniesť svoj názor? Koľko dobrej vôle je v mužovi, ktorý trúsi štipľavé poznámky o morálke svojej kolegyne, ktorá práve včera odmietla jeho intímne návrhy?
Pravda, nedostatkom dobrej vôle sa nevyznačujú len vzťahy drobného človeka s ešte drobnejšími. Dobrý príklad dobrej vôle neposkytuje ani naša vysoká politika. Koľko dobrej vôle je v politických vyhláseniach alebo v mediálnych reportážach, ktoré spochybňujú kredit toho či onoho politika, strany alebo inštitúcie? Ktoré rôznymi narážkami a inotajmi bičujú fantáziu verejnosti, čo za bohatstvo si ten ktorý politik či vysoký štátny úradník nakradol?
Tieto javy sa stupňujú s narastajúcim napätím pred dôležitými rozhodnutiami – či v politike, na pracovisku, alebo v súkromnom živote. Stále menší privatizačný koláč, rastúca kríza na trhu práce, hrozba znižovania stavov či dokonca konkurzov alebo dokonca hroziace rušenie štátnych a verejnoprávnych podnikov a inštitúcií, vysychanie rozpočtových zdrojov a klesajúca ochota sponzorov pomáhať zdravotníctvu, školstvu a kultúre navádza ľudí k tomu, aby svoje záujmy presadzovali všetkými možnými prostriedkami. Vítané sú tie prostriedky, ktoré nenesú so sebou žiadne právne riziko.
Právo na dôstojnosť je jedným zo základných práv garantovaných ústavou. Nie je to náhodou. Význam dôstojnosti pre vznik a existenciu štátneho spoločenstva je zásadný a kľúčový. Spoločenskú zmluvu, na základe ktorej vzniká štát, môžu uzatvárať len dôstojní ľudia. Dôstojnosť totiž dáva záruku, že ten, kto takúto zmluvu uzavrel, ju bude aj dodržiavať.
Tieto väzby platia aj opačne: ak aktéri takejto spoločenskej zmluvy nemajú v štáte, ktorý sa ich rozhodnutím zrodil, primerané podmienky pre život, ak im toto spoločenstvo negarantuje dôstojné podmienky pre život, ak nie je schopné garantovať ich sociálne práva, istoty, bezpečnosť, právo na zdravotnícku starostlivosť a vzdelanie, potom sa oslabuje ich pocit zviazanosti s týmto útvarom. Toto oslabenie môže mať rôzne podoby – od občianskej neposlušnosti, vedomý odpor až po odchod do inej krajiny – no každá z nich znamená ohrozenie základov štátu.
Dôstojnosť je výrazom uvedomenia si všetkých vrstiev ľudského bytia – v tej zložitosti, ktorá robí život takým bohatým, zaujímavým i ťažkým. Zdanlivo prostá otázka ľudskej dôstojnosti sa nám javí ako veľmi zložitý jav, od ktorého závisí existencia nášho štátu, ale aj celistvosť našej osobnosti, vedomie našej dôležitosti a nášho miesta v spoločnosti. Napriek tomu, že dôstojnosť sa nedá vyčarovať ani nadekrétovať, jej uznávanie je vecou všetkých – spoločnosti i jednotlivca, politiky aj súkromného života. Isteže sa jednotlivcovi ľahšie rešpektuje dôstojnosť v celospoločenskej klíme, ktorá sa vyznačuje úctou k občanovi, ku každému človeku, ktorý je príslušníkom spoločenstva – bez ohľadu na to, či ide o dieťa, pracujúceho alebo dôchodcu. No aj vtedy, ak rodinné, pracovné či štátne spoločenstvo zabúda na dôstojnosť človeka, ba dokonca ho, nebodaj, oberá o dôstojnosť, nemal by jednotlivec odplácať rovnakou mincou. Nesmieme zabúdať, že násilie má vždy charakter špirály a preto nikdy nemôže zabezpečiť víťazstvo jednej či druhej strane. Správanie podľa rovnice oko za oko a zub za zub plodí vždy dve vyklaté oči a dva vybité zuby – po jednom u protivníka aj u útočníka. Skutočné víťazstvo možno získať len preťatím tejto špirály, zoskokom z toho kolotoča, zadržaním ruky, napriahnutej na úder.
Možno si niekto v tomto ringu nevyhlásenej, ale o to vytrvalejšej občianskej vojny nahovára, že ak sa mu podarilo oslabiť či vyradiť z boja niektorého protivníka, stal sa silnejším, mocnejším, vplyvnejším a tým získal na dôstojnosti. Naša dôstojnosť sa nezakladá iba na našom osobnom postavení, ale je podmienená aj na úspechmi či neúspechmi celého spoločenstva. Predstavme si len také dokonalé víťazstvo jedného občana, ktorý by na seba strhol všetku moc a všetky materiálne statky a bol by obklopený samými bedármi, žobrákmi a sociálnymi kalikami. Mohli by ho blažiť jeho peniaze a jeho moc uprostred takého mora biedy, núdze, zúfalstva a strádania? O čo by sa mohlo oprieť jeho sebavedomie, odkiaľ by pramenila jeho dôstojnosť?
Dôstojnosť je základom aj dôsledkom našej solidarity s ostatnými ľuďmi. Jedinou cestou k uchovaniu našej dôstojnosti je rešpektovanie dôstojnosti iných. Len vtedy, ak budeme spoločnosťou dôstojných ľudí, ktorí žijú za dôstojných spoločenských, kultúrnych a hospodárskych podmienok, môžu nás potešiť prejavy úcty nášho okolia. Vytvoriť takéto podmienky možno len vtedy, keď budeme mať na mysli dôstojnosť druhého človeka a prestaneme sa hrabať k nášmu šťastiu po ohnutom chrbte bezmocných chudákov.
Zdôrazňujem, týmito bedármi nie sú len ľudia, ktorí sa nedokážu ubrániť existenčným problémom. Na rozširovaní tejto masy chudákov sa podieľame aj my, ak niekoho oberáme o jeho česť, dobré meno, ak v zákulisí kabinetov a temných kútov spochybňujeme jeho schopnosti alebo charakter, skrátka – ak mu upierame dôstojnosť, ktorú má – či chceme alebo nie, či to na ňom vidieť alebo nie – vďaka svojej podobnosti so Stvoriteľom.
Šikana, mobing, mediálna smrť – to je len malé priehrštie pojmov, ktoré sa viažu na dnešné spoločenské vzťahy. Tie moderné názvy týchto diabolských zábav a hier by nás nemali viesť k úsudku, že poruchy správania a vzťahov sú len novšieho dáta. Spomeňme si len na klasické ohováračky, na jedovaté jazyky klebetníkov, na výrobu planých chýrov a rečí, ktoré odjakživa dokázali skomplikovať, ba pokaziť nejeden život. Ibaže dnes sú častejšie, premyslenejšie, vynachádzavejšie a masovejšie. No dnes rovnako ako vtedy sa vyznačovali ignorovaním ľudskej dôstojnosti, krutosťou a nespravodlivosťou a najmä a nadovšetko zákernosťou.
Niet proti nim inej zbrane, ako je úcta voči dôstojnosti, sebakontrola, láska k pravde, zmysel pre spravodlivosť a nadovšetko – dobrá vôľa. Ak nie sme si v niečom istí, ak o nejakej správe o niekom pochybujeme, nemali by sme ju šíriť. Ak sa niečí priestupok nevyšetril, ak nebol právoplatne odsúdený, mali by sme v ňom vidieť človeka, ktorý podstupuje svoj ťažký zápas o pravdu a spravodlivosť a nie ho zatracovať spôsobom, ktorý – sa nedá napraviť a odčiniť. Ak sa nám niekto nevidí ako človek na svojom mieste, nemali by sme sa mu odplácať posmeškom, ale skôr hľadať cesty, ako mu pomôcť pri odstraňovaní jeho nedostatkov. A ak s niekým súperíme o miesto na pracovisku, nemali by sme tratiť čas odhaľovaním slabín súpera, či dokonca ich vymýšľaním, ale mali by sme vynaložiť čo najviac úsilia na svoje osobné zdokonalenie a na to, aby tí, čo o nás rozhodujú, vedeli čo vieme, čo dokážeme a čo chcem dokázať.
Kdesi na začiatku takého správania je japonské príslovie: Nezabudni, že srdce tvojho priateľa je z toho istého zamatu, ako tvoje. Pravda, slovo zamat dostalo v priebehu posledných desať rokov trochu iný význam. Preto si radšej pripomeňme známu zásadu: „Nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe!“ A na dôvažok pripomeňme ešte raz ten božský rozmer dôstojnosti. Známy je Kristov výrok, ktorým sa stotožnil s chudobnými, biednymi a bezvládnymi. „Čokoľvek ste im urobili, mne ste urobili. A čokoľvek ste im neurobili, mne ste neurobili.“ Ak si vážime človeka, ak rešpektujeme jeho dôstojnosť a táto úcta riadi naše správanie, uctíme si v ňom aj Boha, ktorý ho stvoril na svoj obraz. A všetky naše previnenia voči druhým ľuďom, ktorými sme ich ponížili, sú aj previneniami voči Bohu, ktorý je v nich prítomní. Môže prísť chvíľa, keď sa nám to všetko zráta.
Nikomu nemôžem vziať jeho pochybnosti vo viere. Možno niekto verí v Boha a neverí v apokalypsu a v posledný súd. Možno naozaj nebude.
Ten veľký problém je otázka: Čo ak bude predsa?
Pravda, mali by sme si vážiť druhých ľudí, preukazovať im úctu a rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť nielen kvôli vzdialeným hrozbám, ale aj – z úcty k sebe samým. Každý človek predstavuje nielen seba samého ale celý ľudský druh, ku ktorému patríme aj my. Uraziť tohto človeka, ublížiť mu, ponížiť ho a znevažovať jeho dôstojnosť je aj útokom proti nám samotným.
Preto možno celú úvahu sústrediť do jedinej myšlienky: Nemali by sme nikomu ubližovať, aby sme si neublížili my sami. Nechajme sa unášať dobrou vôľou, ktorá dozaista skôr či neskôr pomôže nielen nám samotným, ale aj celému spoločenstvu. Dobrá vôľa je najspoľahlivejšia poistka pre prežitie – a to ešte aj v takých zložitých dobách, ako je tá dnešná.
