Rodina, ktorá formuje a buduje

Autor: Peter Kamenec | 28.3.2012 o 22:34 | Karma článku: 4,81 | Prečítané:  767x

Rodina by mala obsahovať predovšetkým citovosť. Deti, ktoré vyrastajú a nedostáva sa im citu trpia týmto nedostatkom  do konca života. Rodičia často nemajú na svoje deti vôbec čas. Dieťa len počuje: "daj pokoj, nezavadzaj tu, nemám čas, neotravuj nás..." V srdci dieťaťa sa utvorí prázdne miesto. Miesto, ktoré nikto nikdy nenaplní. Mnoho ľudí si však myslí, že rodina -  utvoriť ju je to najdôležitejšie. Môj názor je, že biologicky stvoriť dieťa, ktoré je súčasťou rodiny je to najjednoduchšie. Postarať sa však o ňu, dať jej pevné základy, zabezpečiť ju po finančnej, sociálnej a duchovnej  stránke je omnoho dôležitejšie a veľmi náročné.

 

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“ napísal Miroslav Válek v básni zo zbierky Príťažlivosť, kde sa snažil bližšie zhmotniť pocit ohrozenia Zeme a ľudstva. Zlé skúsenosti nútia dnešného človeka hľadať opory, istoty, rodinu a domov, a tie človek Válkovej poézie hľadá v domove, ale najmä v spoločenstve jednotlivca a ľudského kolektívu.

Každý niekoho potrebuje.

Ľudia potrebujú ľudí a priateľ zasa priateľa, deti rodičov, rodičia deti... Všetkým treba lásky, takej aby nám zoči-voči hľadela.

To nie sú len úspechy a víťazstva. Ak chce človek žiť musí poznať, že ktosi blízky ho má v srdci. Že neustále v čase i nečase naňho myslí a vie že je ktosi, kto ho vie pochopiť.

V tak obsiahlej téme je veľmi ťažko zaujať vyhranený postoj. Keď som sa takmer v treťom a polroku môjho života dostal do rodiny, začal som spoznávať a uvedomovať si hodnotu rodiny a domova. Vôbec pre mňa nebolo podstatné či je to v dome, či v trojizbovom byte v paneláku. Rodina a domov, to pramenilo niekde z hĺbky ľudských sŕdc. Aj keď som sa spočiatku zvláštne a postupne včleňoval do novej rodiny a zvykal som si na nový domov, začalo pre mňa nové obdobie. Hovoril som mu obdobie blaženosti, šťastia a istoty – mám rodinu, niekomu patrím, cítim, že ma ľúbia a túžia po mne.

Napriek tomu sme mali v mojej novej rodine rodinné pravidla, ktoré napomáhali udržiavať spolužitie v súlade a každému hovorili, aké sú jeho úlohy v rodine a to pravidla postavené na základe Božieho slova.

Takéto plánovanie verím, že by poslúžilo aj ďalším rodinám, ktoré som spoznával. Aj teraz už ako rodič viem, že dieťa cíti istou a pocit bezpečia, keď sa pohybuje v rámci pochopiteľných a jasne vymedzených pravidiel. Vo svojom detskom chápaní vie, čo sa od neho očakáva a že sa nedostane do ťažkostí – iba ak by úmyselne tieto hranice prekročilo. Tento fakt, skutočne nie je vhodné podceňovať.

Spoznával som, že dieťa môže byť zmätené alebo môže zatrpknúť, ak dnes platia pravidlá podľa rozmaru a svojvôle rodičov a zajtra už nie, alebo keď pravidlá povedia dieťaťu až vtedy, keď ich poruší.

Treba dať dieťaťu toľko slobody a priestoru na jeho rozvoj, koľko len unesie, a pravidlami ho obmedziť čo najmenej, iba toľko, koľko je nevyhnutné a potrebné. Ale ako náhle nejaké pravidlo je ustanovené, treba dbať na to, aby si ho všetci všímali a dodržiavali ho.

Teda veľa voľnosti, málo príkazov, málo zákazov a z nich vyplývajúcich dôsledkov pri ich porušení.

Hlavnou úlohou rodičov je budovať kresťanský domov, v ktorom je cítiť kresťanský vplyv.

Každý kresťan je povolaný, aby slúžil svojmu Pánovi. Bože Slovo hovorí o službe ako o nasledovaní. Všeobecné pokyny pre kresťanský život sa týkajú celého kresťanského života a smerujú k službe Pánovi. Z nich sa odvíjajú konkrétne pokyny pre jednotlivých členov rodiny.

Kološanom 3:17  A všetko, čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša ďakujúc Bohu a Otcovi skrze neho.

18  Vy, ženy, podriaďujte sa vlastným mužom, ako sa sluší v Pánovi.

19  Vy, mužovia, milujte svoje ženy a nerozhorčujte sa na ne.

(Efežanom5,22-6,7; 1. Petrova 2,13-17 a 3,1-9).

 

Úloha otca v rodine a vo výchove

Tému o dôležitosti otca v rodinnej výchove by som chcel rozpracovať podrobnejšie. Otec je pevná súčasť rodiny a preto ho nemôžme vytrhnúť z „kontextu“. Bude dôležité ukázať, čo je rodina, aké má funkcie a pod. Zásadná je aj otázka detí. Majú svoje práva i povinnosti. Otec, podobne ako matka, hrá pri ich výchove nezastupiteľnú úlohu.

Efezským 6:4  A vy, otcovia, nepopudzujte svojich detí k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom.

Kolosenským 3:21  Vy, otcovia, nedráždite svojich detí, aby neztratily smelosti a vôle.

Rodina

Rodina – ach, koľko papiera sa o nej už popísalo. Koľko stáročí je už v rozklade a odumiera a koľko ráz ju už opäť vyhlásili za základ vesmíru. Rodina to síce všetko prežíva dobre, to je pravda, ale ako to máme prežiť my rodičia, najmä my otcovia ako hlavy rodín, teda osoby za rodinu zodpovedné. Ale vážne, nemali by sme nad tým hodiť rukou. Predstavy o skaze rodiny, o tom, že je to prežitok, a prinajmenej o jej nepevnosti ovplyvňujú predsa správanie ľudí, ich postoje k vlastnej rodine a názory na iné rodiny.

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičia a deti. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ.

Genesis 2:24  Preto opustí muž svojho otca a svoju mať a bude ľnúť ku svojej žene, a budú jedno telo.

Rodina má svoj počiatok v Bohu, svojom Stvoriteľovi. Čo je lepšie než opýtať sa JEHO, ktorý je práve na manželstvo a rodinu? Jeho odpovede si nevyžadujú žiadnu organizáciu, ktorá by nám musela dodávať výchovné programy. V zásade je to vyjadrené v Božom Slove:

Žalm 127:1 Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.

Za základné funkcie rodiny považujeme:

- biologickú funkciu – reprodukciu, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva;

- výchovnú funkciu – zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu, obohacovanie rodičovskou láskou;

- emocionálnu funkciu – poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia;

- ekonomickú funkciu – zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov;

- ochrannú funkciu – rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

V rodine má každý člen svoje jedinečné, nezameniteľné a nenahraditeľné miesto – má svoj status. Pojmom status sa označuje miesto, ktoré má jednotlivec v sociálnej skupine alebo v sociálnom systéme na základe svojich vlastností. Rozoznávame tri základné druhy statusov:

- vrodený status,

- získaný status,

- pripísaný status.

S každou pozíciou v sociálnej skupine sa spája istá rola. Predpisuje, ako sa má osoba v danej pozícii správať k ostatným členom skupiny vzhľadom na ich pozície. Rola reprezentuje dynamický aspekt statusu. Rola a status sú neoddeliteľné, tvoria jednotu, lebo každému statusu sa pripisuje určitá rola. Človek hrá vždy viac rolí, ktoré musí vhodne spájať. Napríklad niekto je v role aj učiteľa, aj manžela, aj otca. Niekedy dochádza ku konfliktu rolí, ktorý je zvlášť nepríjemný, ak sa v dvoch alebo vo viacerých rolách očakáva protichodné správanie.

Súčasné manželstvo a rodinu neraz vidíme v pochmúrnych farbách, ale skutočnosť nie je taká. Moderná rodina stratila síce mnoho niekdajších funkcií a zaiste sa to prejavilo aj na psychike a vzťahoch jej členov, ale tie funkcie, ktoré ostali, dostávajú nový význam a presúvajú sa skôr do oblasti emocionálne sociálnej. Rodičia sú len ľudia. Majú veľmi určité dovtedajšie povahové vlastnosti, životné skúsenosti, vzdelanie – nemôžu sa zrazu zmeniť na ideálne bytosti, ktoré by vzorne vychovávali deti.

Vážnym problémom a tiež príčinou častých konfliktov, hlavne u mladých ľudí, je väčšia náročnosť na šťastie. Pre našu súčasnosť je príznačné, že mladí nemajú radi ťažkosti. Vstupujú do spoločného života s mnohými ilúziami – s ilúziami o sebe samom, o sebe navzájom, o láske, ale život sa postará, aby ich vrátil do skutočnosti. Často sa to neobíde bez šoku a mnohí mladí ľudia, najmä mladé manželstvá, tento šok bez úhony neprežijú. Stávajú sa obeťami tých tendencií, ktoré sa snažia život idealizovať. Neraz sú to romány, filmy, televízia, ktoré predkladajú mladým ľuďom iluzórny, skreslený obraz lásky, života vo dvojici i spoločenského života.

V programe Kresťansko-demokratickej únie v SRN sa konštatuje, že manželstvo a rodina sú najtrvalejšie formy ľudského spolužitia. Sú základom spoločnosti a štátu. Nemôžu ich nahradiť ani štát, ani iné formy spoločenského života. Rodičovstvo je zásadným krokom k zodpovednosti, a ak rodičia pre nejaké príčiny zlyhajú, je dôležité zabezpečiť deťom vhodnú náhradu, to značí, obnoviť úplnú rodinu. Rodina je ako spoločenstvo života a výchovy prvým a najdôležitejším priestorom individuálneho bezpečia a sprostredkovania zmyslu života.

Dieťa

Pre citový vývoj dieťaťa má mimoriadny význam dobrý vzťah medzi obidvoma rodičmi. Pre zdravý vývin dieťaťa je nevyhnutné, aby sa na výchove podieľali obaja rodičia a okolnosť, že niektorý z nich rodinu opustí, máva veľmi zlé dôsledky. Láska má v partnerskom vzťahu, ale aj v rodine, svoje nezastupiteľné miesto. Platón charakterizoval lásku ako hľadanie svojej stratenej časti, s ktorou sa človek chce spojiť, aby sa stal opäť celým, dokonalým.

Kolosenským 3:20  Vy, deti, poslúchajte svojich rodičov vo všetkom, lebo to je ľúbe Pánovi.

Rodina je pre dieťa najdôležitejšie výchovné spoločenstvo, lebo práve v prvých rokoch dieťa získava orientáciu na celý život. Dieťa potrebuje obidvoch rodičov, ktorí sa , dopĺňajú sa a sú v zásadných otázkach jednotní. V rodine, kde je manželstvo rodičov naozaj harmonické, preberajú deti životné hodnoty a životný štýl svojich rodičov a učia sa skutočnému altruizmu, láske a úcte k ostatným ľuďom a zodpovednosti v spoločnej činnosti. Osvojujú si však aj konkrétny obraz manželského spolužitia, a keď dospejú, majú tendenciu uskutočňovať ho vo vzťahu k svojmu partnerovi. Tento vklad možno ťažko nahradiť a pre život dieťaťa je naozaj podstatný.

Dieťa, rovnako ako každý človek, prechádza v priebehu svojho života rôznymi štádiami vývoja, ktoré ho menia a zdokonaľujú jeho správanie, morálku, intelektuálne hodnoty, alebo ho deformujú. Každé štádium vývoja (detstvo, dospievanie, mladosť, dospelosť) je charakterizované zvláštnymi biologickými predpokladmi, ale aj rôznymi spoločenskými požiadavkami a vzťahmi. Každé obdobie má veľmi výrazný formatívny vplyv na osobnosť. Dôležitú úlohu tu zohrávajú rodičia, rodinné prostredie. Dieťa viac-menej preberá idey, vieru, predsudky, presvedčenie, ktoré mali jeho rodičia, tie sa potom stávajú jeho vnútorným prostredím.

2 Korintským 12:14  Hľa, toto už po tretie som hotový prísť k vám a nebudem vám na ťarchu, lebo nehľadám vašich vecí, ale vás. Lebo nie sú povinné deti zhromažďovať poklady rodičom, ale rodičia deťom.

Psychologické vyšetrenie ukázali, že chlapci, v ktorých rodine chýbal jeden člen, prevažne otec, boli v prístupe k úlohám neistí a váhaví, pri vyšetrení boli napätí a neuvoľnení, v sociálnych reakciách zachovávali odstup od examinátora, poslúchali s oneskorením a menej často, prejavovali sa slabé známky sebakritiky.

Problémy detí sa niekedy dospelým môžu javiť ako „malé problémy“ a to z hľadiska optiky dospelých. Detské žiale však bývajú malé, ale aj dieťa je malé. Dospelí by nemali posudzovať problémy podľa ich veľkosti, ale podľa miery bolesti, ktorú spôsobujú. V mnohých prípadoch je detská bolesť väčšia, než si dospelí dokážu predstaviť.

Deti vnímajú otca a matku rozdielne. V ich obrazoch otca a matky môžeme rozlíšiť isté znaky tradičného rozdelenia úloh otca a matky. Otcovia sú tí, ktorí majú v rodine väčšiu moc, lebo viac trestajú, a preto vzbudzujú viac strachu. Matky sú zase láskavejšie a väčšmi pripravené obdarovať. Často si neuvedomujeme, že deti sa na nás pozerajú inakšie, ako sa vidíme my sami. Výskumy, ktoré sa tým zapodievajú, sú nielen zaujímavé, ale aj veľmi dôležité práve preto, že poukazujú na onen rozdielny obraz otca a matky v mysliach detí.

Disciplína nie je nič iné ako iný aspekt komunikácie. Opäť je to vzťah osôb, ktoré si vymieňajú informácie, a záleží na tom, aby obidve strany chápali ich správny význam. Lenže tentoraz ide skôr o to, ako dosiahnuť, aby informácie mali smer, to značí, aby sme smer od otca k dieťaťu brali ako riadiaci.

Rodičia sa isto nevyhnú situáciám, kedy dieťa musia potrestať, či už fyzicky alebo inak. Rodičia by mali používať fyzický trest veľmi opatrne a používať ho v extrémnych situáciách.

Deti sa učia od svojich rodičov, napodobňujú ich správanie, chcú byť ako oni. Prekvapí vás, keď sa dozviete, že aj sexuálne správanie je niečo, čomu sa učíme? Každý z nás predpokladá, že je to niečo, s čím sa človek rodí, čo sa učiť vôbec nemusí! Najmä otcovia sa správajú k sexu ako k niečomu, kde deti treba držať na uzde, alebo nanajvýš chlapcov poučiť o nebezpečnosti pohlavných chorôb, o antikoncepcii, a to ostatné už pôjde nejako samo.

Ak majú rodičia problémy, ktoré sa im nedarí spoločne riešiť, často pomýšľajú na rozvod. Rozvod – kríza, ktorej hrozba naháňa strach takmer každému dieťaťu. Dokážeme si predstaviť, čo prežíva dieťa, keď sa hádajú jeho rodičia? Keď sa rozhodnú, že sa rozídu? Asi ťažko a v tých situáciách sa na to jednoducho nemyslí.

Otec

Otec je ten, kto niečo počne, stvorí, založí, vedie to a má k tomu pripomienky.

Stať sa otcom, najmä ak je to prvý raz, nie je vec, nad ktorou môžeme hodiť rukou. Je to jeden z najsilnejších zážitkov i v živote muža a prináša naozajstnú novú zodpovednosť a nové starosti. A pritom je to čosi, čomu sa nedá naučiť. To je príčina toho, že sa pohybujeme v tejto novej role neisto a nedôverčivo, že si kladieme otázku – aký bude zo mňa otec?

Aj my otcovia máme vrodené otcovstvo. Otec, aby bol dobrým otcom, musí mať sebadôveru, sebaúctu a v otcovstve musí nájsť sebauplatnenie a Božiu bázeň. Nie je nič horšie, keď má otec pocit, že sa vo svojej roli nedokáže uplatniť. Lásku nemôžme dávať, ak nie je v nás.

Aj otec sa musí „narodiť“!

Tento fakt som si uvedomoval v období očakávania nášho dieťaťa, aj keď sa priznám, že v mnohom som zlyhal.

Mohol som pozorovať a získavať poznatky z rozhovorov s budúcimi otcami a samozrejme osobne prežívať tento fakt, že väčšina mužov sa nepripravene potkýna vo svojej novej úlohe – úlohe otca malého bábätka. Už počas tehotenstva manželky pociťujú, že sa ich spoločný život mení. Začínajú žiarliť na nového člena rodiny, s ktorým sa musia podeliť o manželkinu lásku a pozornosť.

Tehotenstvo je pre ženu v mnohých smeroch namáhavé a vyčerpávajúce. Trápi ju nie len ranná nevoľnosť, narastajúci objem tela a znížená pohyblivosť, ale aj otázka, ako sa k novej situácii postaví jej muž, či dokáže znášať jej náladovosť, či ju ešte stále považuje za peknú a príťažlivú. Keď sme čakali prvé dieťa, mali sme strach aj z toho či bude pôrod bolestivý, či bude dieťa zdravé, hlučné a či budeme stíhať prácu, ktorá nás čaká.

Nový zrod, to nie je záležitosť len ženy. Práve vtedy potrebuje žena láskavého muža, ktorý si ju dokáže vypočuť a zaručí jej uváženú spoluprácu. Vedomie: nenecháva ma v tom samú, ale tehotenstvo, pôrod a rodinný život považuje za našu spoločnú vec, posilňuje jej dôveru.

Tehotenstvo vplýva na ženu a na nenarodený život viac, ako sa možno spočiatku nazdávame. Ale aj manžel musí byť úprimný, zverovať sa jej so svojimi obavami a starosťami, ktoré vplývajú zo zmien v spoločnom živote.

Aj keď počas tehotenstva je otec len divákom, jeho dieťa ho už začína spoznávať. Lekári sa dlhý čas nazdávali, že dieťa, ukryté v matkinom lone, žije v úplnom izolovanom svete, bez akýchkoľvek vnemov. Až moderná technika umožnila, aby sme sa dozvedeli niečo viac o zmyslovom vnímaní dieťaťa v maternici. Môžete cítiť pohyby svojho dieťaťa, keď si na matkino bruško položíte hlavu alebo ruky. Môžete ho pohladiť, keď sa ručičkami alebo nožičkami opiera o brušnú stenu. Môžete sa s ním rozprávať, pretože skutočne reaguje na vonkajšie zvuky, pretože kostra a elasticita matkinho tela sú dobrým zvukovodom. Dieťa hlas najprv spoznáva v trocha skreslenej podobe, ale po narodení sa veľmi rýchlo naučí odlišovať hlasy. Môžete mu aj niečo zaspievať, niečo porozprávať. Dieťa reaguje aj na to, či je matka ustarostená, alebo či sa hádate. Lebo matkino srdce bije v takých chvíľach ako parná lokomotíva pred výbuchom.

Prostredníctvom komunikácie s ešte nenarodeným dieťaťom sa v otcovi prebúdza driemajúci pocit „otcovstva“.

Niekdajšia autorita otca mohla byť autorita vládcu, človeka, ktorý odchádza do vonkajšieho sveta a zase prichádza, aby sa nezapodieval maličkosťami, ale aby rozsudzoval, trestal a odmeňoval. Terajšia autorita otca môže byť autoritou muža, ktorý sa plne zúčastňuje na rodinnom živote, ktorý rozhoduje o maličkostiach, ktorý doma robí mužské práce od čistenia parkiet až po opravu ustavične kvapkajúcich vodovodných kohútikov, ktorý v rodine a s rodinou trávi väčšinu svojho voľného času. Môže to byť demokratická autorita kvalifikovanejšieho, šikovnejšieho, silnejšieho spoluúčastníka všetkých rodinných strastí i radostí.

Otec a matka sú prvými vzormi, ktoré má možnosť dieťa spoznať, a ktoré sa snaží, či už vedome alebo nevedome, napodobňovať.

V čom konkrétne je otec vzorom mužskosti pre svojho syna? Syn sa usiluje otca napodobniť , súťažiť s ním, prekonať ho. Prirodzene, že nielen v jeho fyzických vlastnostiach, ale aj v jeho sociálnych vlastnostiach muža.

Otec má kľúčovú úlohu pri výchove mužskosti svojho syna. Stáva sa mu vzorom a ovplyvňuje jeho hľadanie mužskosti približne v troch hlavných oblastiach:

1.) v správaní a zaobchádzaní so ženami;

2.) v oblasti mužských aktivít;

3.) v oblasti prestíže a úcty.

Kedy začať hovoriť so synom ako „muž s mužom“?

Vzťah muža k žene je pre dospievajúceho chlapca, v ktorom sa prebúdza sexualita, niečo tajuplné, prekvapujúce, zmetené... Iste by chcel tento vzťah hlbšie poznať, ale je v rozpakoch, pretože sám niečo podobné neprežil. Keď si obzerá dievča, v jeho tele sa niečo začína prebúdzať. V snoch ho prenasledujú fantazírovania starších chlapcov, ktorí nešetria s mnohokrát vymyslenými a priam neuveriteľnými milostnými zážitkami.

Ktorý chlapec mal také šťastie, že ho otec ohľaduplne pripravil na zmeny prebiehajúce v puberte, na prebúdzajúcu sa sexualitu a na vzťah medzi mužom a ženou? Poznám veľmi málo mužov, ktorí to môžu o sebe tvrdiť, nevynímajúc seba samého.

Mnohí otcovia sa museli ako teenageri sami prebíjať džungľou sexuality. Teraz stoja neschopní slova, pred úlohou, aby sa o sexuálnych otázkach porozprávali so svojimi synmi. Jednoducho nevedia, ako sa vôbec postaviť k tomuto problému.

Ďalšia príčina ťažkostí pri tejto téme spočíva v tom, že mnohým otcom je nepríjemné hovoriť o sexuálnych otázkach, azda aj preto, lebo sami ešte nie sú vyrovnaní a bojujú so svojou fantáziou. Nemajú sa komu zveriť so svojimi problémami, a preto majú predsudky: Aby som sa mohol svojmu synovi pozrieť priamo do očí a ukázať mu správnu cestu, sám by som musel po nej kráčať.

Rimským 1:21 Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho jako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce,

22  hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami

23  a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov.

24  Preto ich tiež aj Bôh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou,

K sexuálnej výchove patrí aj prirodzený vzťah k svojmu telu. A o tom môže otec poučiť svojho syna príkladným životom.

Akcentujem: Nie matka, ale otec má ukázať synovi, ako si umývať pohlavný orgán. Pamätám sa, ako som synovi v kúpeľni sa snažil vysvetliť ako si má odhrnúť predkožku a pravidelne sa umývať. Spočiatku to bolo obtiažne a do istej miery bolestivé. Preto som s týmto postupoval veľmi citlivo a opatrne, aby som u syna nevyvolal odpor a strach. Vyžadovalo si to dávku trpezlivosti. Ak sa to náhodou na prvý pokus nepodarí, nič sa nedeje. Zbytočne dieťa nestresujme a nabudúce pokus znova zopakujme. Samozrejme je nutné zvážiť do akej miery môžeme u dieťaťa stiahnutie predkožky aplikovať. Niekedy si to vyžaduje odborný zákrok urológa.

Kedy si zo synom otvorene pohovoriť?

Keď syn dosiahne 12 až 13 rokov, sadnite si s ním a otvorene sa porozprávajte o zmenách, ktoré sprevádzajú pubertu, ale aj jeho zodpovednosti v tomto veku. Ak je to možné, so synom by sa mal porozprávať otec a dcérou matka. Väčšina rodičov si uvedomuje, že musia podrobne hovoriť so svojou dcérou o menštruácii ako začiatku jej pohlavnej zrelosti. Je len prirodzené, že táto úloha pripadne matke a my muži sme od takéhoto rozhovoru uchránení. Ale často za zabúda na to, že by sme sa mali porozprávať so svojím synom o pohlavnej zrelosti, o prvej polúcii. To je úloha otca!

Synovi je nutné vysvetliť, že polúcia je prirodzený proces, prostredníctvom ktorého sa z tela uvoľňuje nahromadené sexuálne napätie: „Keď na to chlapec nie je dostatočne pripravený, môže ho taký výron semena veľmi znepokojiť. Uprostred noci sa prebudí a zistí, že plachta je mokrá od spermatickej tekutiny. Zľakne sa a má pocit viny a hanby“. Týchto nepríjemných pocitov ho môžeme ušetriť, keď mu včas vysvetlíme všetky procesy, ktoré sa v našom tele odohrávajú.

Viem, že to robí problémy rozprávať sa o týchto telesných procesoch so svojimi synmi vlastnými slovami. Rozhovor by mal byť veľmi jednoduchý. Skúste napríklad takto ako som to urobil ja: „Počúvaj synku, onedlho budeš v puberte, s ktorou súvisí niekoľko telesných zmien. Môj otec ma kedysi o týchto problémoch nepoučil a nevplývalo to dobre na môj vývoj. Túto chybu nechcem opakovať, a preto by som sa rád s tebou porozprával, aj keď to pre mňa nie je ľahké“.

Porozprával som synovi o sebe a o tom, že všetci muži sú vystavení rovnakým sexuálnym pokušeniam.

Vysvetlil som synovi, že všetci chlapci a muži musia bojovať so sebaukájaním a že prirodzenou cestou, ako sa zbaviť nahromadeného sexuálneho napätia, je nočná polúcia. No môže sa stať, že vnútorný tlak je taký silný, že sa ho niekto môže zbaviť iba trením pohlavného orgánu. Keď sa to stane občas, nemusí mať zlé svedomie. Horšie je, keď sa človek pravidelne oddáva sebaukájaniu, nečistým myšlienkam. Pravidelné sebaukájanie môže prerásť do vášne, ktorá sťažuje normálny vývin osobnosti, ale predovšetkým prirodzený a nenútený vzťah k dievčaťu.

Každý muž si musí sám sformulovať svoje vlastné predsavzatie, ako ostať čistým. Pokojne sa môžeme synovi priznať, že ani mi otcovia by sme nemohli ostať verní svojim predsavzatiam, keby sme pozerali pornografické časopisy alebo filmy a vystríhajme pred nimi aj svojich synov napríklad slovami: „Muži sa sexuálne vzrušia v prvom rade vizuálne, čo znamená prostredníctvom vecí, na ktoré sa pozerajú. Ten, kto má nečisté predstavy, rozpráva o ženách vulgárne a nemôže sa k ním preto správať prirodzene“.

 

Záver

Rodina je kolískou ľudstva, kolískou výchovy . Od rodiny sa odvíja zdravie, šťastie dieťaťa, formuje sa jeho osobnosť.

Aj ja sa zamýšľam nad svojou rodinou. Rodinou, ktorá je základom života. S veľkou láskou a trpezlivosťou som prijal nový život do svojej rodiny a som šťastný z môjho syna.

Neexistuje iba inflácia peňazí – čím je ich v obehu viac, tým majú menšiu hodnotu. Existuje aj „inflácia slov“ – čím viac slov, príkazov a káraní, tým majú menšiu účinnosť. Dieťa môže z týchto pravidiel vybočiť, alebo sa úplne vychýliť. Samo sa z rodiny vyčlení – chce skúsiť iné.

Na druhej strane nie len dieťa, ale aj rodič vie zlyhať.

Kto má rodinu, nezmení nič tým, že utečie a „začne odznova“. Staré problémy prenesie do nového vzťahu a pôvodnú rodinu zanechá s veľkými ranami.

No domov je miestom, kde sa môže kedykoľvek a v akomkoľvek veku vrátiť, aj keď ho zanechal s veľkými ranami.

Domov, rodina, je poklad, dar, je to znamenitý organizmus, ktorý nám môže dať skutočne všetko, čo potrebujeme k životu. Neexistuje žiadny podobný chránený priestor, v ktorom by sme sa mohli toľko naučiť a vyvíjať.

Nikde nemôžeme cítiť také bezpečie a oporu ako tu. Na druhej strane, nikde inde nie sme toľkokrát provokovaní a preťažení. Nikde inde nerobíme tak podstatnú chybu, ako keď s touto hodnotou zaobchádzame nepozorne, keď ju považujeme za samozrejmosť, dokonca keď sa ňou cítime obmedzovaní. Všetci rodičia, či to chcú alebo nie, dávajú svojim deťom správnym, či nesprávnym zaobchádzaním s touto hodnotou dedičstvo do ich ďalšieho života.

Rodina by mala obsahovať predovšetkým citovosť. Deti, ktoré vyrastajú a nedostáva sa im citu trpia týmto nedostatkom  do konca života. Rodičia často nemajú na svoje deti vôbec čas. Dieťa len počuje: "daj pokoj, nezavadzaj tu, nemám čas, neotravuj nás..." V srdci dieťaťa sa utvorí prázdne miesto. Miesto, ktoré nikto nikdy nenaplní. Mnoho ľudí si však myslí, že rodina -  utvoriť ju je to najdôležitejšie. Môj názor je, že biologicky stvoriť dieťa, ktoré je súčasťou rodiny je to najjednoduchšie. Postarať sa však o ňu, dať jej pevné základy, zabezpečiť ju po finančnej, sociálnej a duchovnej  stránke je omnoho dôležitejšie a veľmi náročné.

Je však veľa detí, ktoré nemajú rodinu. Nemajú otca, nemajú mamu, súrodencov. Sú sami. Vyrastajú v detských domovoch, na miestach, ktoré nie sú domovom.

Rodina nie je skupina jedincov, je to živé spoločenstvo. Preto by sme mali spoločne robiť všetko, čo je možné a čo je vôľa Božia. V dnešných časoch sa členovia rodiny čoraz mene stretávajú pri spoločnej činnosti. I keď o rodine by malo platiť to isté čo stretávaní kresťanov:

Matúš 18:20 Lebo, kde sú zhromaždení dvaja, alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.

„Nočná útulňa“ nemôže na hradiť rodinné spoločenstvo. Všetky náznaky rozštiepenia musíme brať vážne, pretože sú ako pukliny v múre.

Venujte sa deťom, ich priateľom a ich starostiam, ich kladným i záporným skúsenostiam. Trpezlivosť je znakom nádeje a dôvery. Tak ako má veľký lekár Ježiš trpezlivosť s nami, majme ju aj my navzájom.

Jakub 1:3,4 Veď viete, že vaša preskúšaná viera tvorí vo vás vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celkom bez úhony, bez akéhokoľvek nedostatku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?