Ospravedlniť sa...

Autor: Peter Kamenec | 27.3.2012 o 23:48 | Karma článku: 4,93 | Prečítané:  469x

Ak sa niekomu ospravedlním za svoje konanie, očistím nielen svoj vzťah k postihnutému, ale zároveň aj svoje svedomie. Namiesto nedbalosti, ľahostajnosti nastúpila zodpovednosť. Hlásim sa k svojmu skutku a zároveň ho klasifikujem ako nesprávny, zlý. Tým sa vyznám z istej mravnej hodnoty a prihlásim k tomu, čo organizuje moje vedomie a sebavedomie.

Ospravedlniť sa... je to nutnosť, povinnosť alebo len prázdny zdvorilostný akt?

Ak sa ocitneme v tlačenici, podchvíľou nám niekto stúpi na nohu, alebo nás žďuchne lakťom do boku. A ak sa v takejto tlačenici stretnú slušní ľudia, vzápätí počujeme ako sa niekto ospravedlňuje: Prepáčte!... Nič sa nestalo! Nič sa nestalo! - povieme aj my, napriek tomu, že si možno myslíme, že náš spoluobčan by mohol veru dávať lepší pozor. Nič sa nestalo! - povieme aj vtedy, ak sa naozaj niečo stalo a už sa neodstane

a dokonca nám vznikla nejaká škoda.

Možno si poviete – načo sa ospravedlňovať. Spôsobenú škodu treba nahradiť a to, čo sa nedá opraviť, nahradiť, odčiniť, jedno ospravedlnenie aj tak neodčiní! To by platilo vtedy, ak by hodnotenie nášho konania záviselo od toho, či sme niekomu spôsobili fyzickú alebo materiálnu ujmu. Ale z vlastnej skúsenosti vieme, že na nesprávnom konaní nás vždy skôr mrzia jeho morálne, ako materiálne dôsledky. Pokrivený plech na blatníku auta sa ľahko narovná, vymení alebo nahradí. No jazva na duši, spôsobená zlým slovom, či skutkom bolí dlho, vytrvalo a do hĺbky.
To preto, lebo nevhodné správanie nezasahuje len naše majetkové záujmy, ale naše základné práva. Tieto práva sú dané dôstojnosťou každého človeka. Dôstojnosť človeka vyplýva z jeho podstaty, ba možno je jeho podstatou. Tým, že sme sa narodili ako ľudia, máme práva, ktoré sú neodcudziteľné, nemôžu zaniknúť a ani sa ich nemôžeme vzdať. Hoci sú to základné práva, ľudstvu trvalo mnoho tisícročí, kým si ich uvedomilo a kým im dalo podobu všeobecne záväznej základnej charty.
Preto slovko „prepáčte“ znamená viac, než zdvorilostnú frázu. Preto je namieste povedať ho aj vtedy, ak sa materiálny dôsledok nášho správania nedá napraviť, alebo sme tento dôsledok ani len nemohli predvídať. Okrem pokriveného plechu je tu

Vždy ah dotknutá duša. Plech nebolí. Zato duša áno.

Ospravedlnenie je však dôležité nielen pre poškodeného, ale aj pre previnilca. Vyjadruje to, že si previnilec priznáva vinu, že sa hlási k zodpovednosti za svoje správanie a že to, čo sa dá napraviť, chce naozaj odčiniť vo všetkých rovinách –

morálnej aj materiálnej.

Ak sa tieto vzťahy narušia, má to zdrvujúce dôsledky pre oboch. Poškodený človek sa nevie zmieriť s tým, že niekto narušil integritu jeho osoby a osobných práv. Toto poníženie nosí so sebou. Narastá v ňom neraz do obrovitých rozmerov, pretože okrem samotného útoku na jeho dôstojnosť, ho mrzí aj jeho nemohúcnosť obrániť sa. Rovnako bolestivo vníma aj neschopnosť spoločnosti chrániť jeho základné práva.
Previnilec na tom nie je o nič lepšie. Veď i ten najchladnokrvnejší zločinec má v sebe zabudovaný dôležitý kontrolný mechanizmus, ktorý sa trochu staromódne označuje ako svedomie. Svedomie je funkcia osobnosti, ktorá neprestajne hodnotí naše správanie z hľadiska všeobecných ideálov dobra. Svedomie je v dnešnom neľútostnom svete vystavené rôznym tlakom a deformáciám. No stačí len úzka škára, cez ktorú sa spod dobových nánosov zla pretlačí na povrch čo len iskierka dobra, a v prebúdzajúcom sa svedomí sa začne odohrávať dráma, ktorá previnilca

oberie o posledný zvyšok pokoja a rovnováhy.

Ak sa niekomu ospravedlním za svoje konanie, očistím nielen svoj vzťah k postihnutému, ale zároveň aj svoje svedomie. Namiesto nedbalosti, ľahostajnosti nastúpila zodpovednosť. Hlásim sa k svojmu skutku a zároveň ho klasifikujem ako nesprávny, zlý. Tým sa vyznám z istej mravnej hodnoty a prihlásim k tomu, čo organizuje moje vedomie a sebavedomie.

Možno kadečo z toho, čo hovorím, sa zdá byť samozrejmosťou. No kým ľudstvo poznalo tieto pravdy, muselo prejsť tŕnistou cestou. Istým prelomom v tomto vývoji boli skúsenosti z II. svetovej vojny. Keď ľudstvo rozpoznalo jej ťažké morálne dôsledky pre život národných a štátnych spoločenstiev, objavil sa akt ospravedlnenia aj vo verejnom a politickom živote. V dejinách sa po prvý raz objavilo aj kolektívne

svedomie národov.

A tak sa v druhej polovici 20. storočia začali objavovať ospravedlnenia, ktoré predstavitelia národov a štátov tlmočili svojmu národno-štátnemu spoločenstvu ale zároveň celému ľudstvu. Pretože morálka bola vždy celosvetovou globálnou záležitosťou.
Do kategórie takýchto dramatických mravných činov patril napríklad historický prejav Nikitu Chruščova v roku 1956 na XX. zjazde KSSZ, v ktorom odhalil ťažké zločiny komunizmu. Nepripísal ich systému, ale jeho vodcovi Jozefovi Stalinovi. Do tejto kategórie patrilo aj televízne vystúpenie prezidenta Billa Clintona, v ktorom sa ospravedlnil americkému ľudu za to, že vo svojich výpovediach klamal. Stojí za to pripomenúť, že jeho pozíciu na čele najväčšej veľmoci sveta neohrozila jeho manželská nevera, ale predovšetkým okolnosť, že klamal vo svojich výpovediach. Celý svet si tu mohol uvedomiť, že rozhodujúcim kritériom pri budovaní vnútorne

silnej spoločnosti je pravda.

Tento prúd očisty veľkých spoločenských a duchovných celkov dramaticky obohatil pápež Ján Pavol II, ktorý počas svojho pontifikátu vyriekol dovedna 97 ospravedlnení za previnenia, ktorých sa Katolícka cirkev dopustila pri šírení viery, vo vzťahu k vedcom, k reformátorom, a napokon v roku 2000 sa Svätý Otec ospravedlnil Židom za neprávosti a chyby, ktorých sa cirkev dopustila voči nim v priebehu stáročí

spoločnej histórie.

Do dejín vošlo aj ospravedlnenie sa poľského prezidenta Kwasniewskeho za

protižidovské pogromy po skončení druhej svetovej vojny.

Pred otvorením konferencie OSN proti rasizmu, ktorá sa v roku 2001 konala v Juhoafrickej únii, vláda a kongres USA dlho rokovali o tom, či sa na konferencii zúčastniť, pretože celý svet a najmä americkí černosi očakávali, že sa USA ospravedlnia za 246 rokov otroctva, počas ktorého sa v USA vytvorila medzi bielymi

a čiernymi nepreklenuteľná priepasť.

Nielen pri oficiálnom, ale aj pri osobnom ospravedlnení máme neraz pocit, že ide o bezobsažnú formalitu, ktorú niekto urobí len z nutnosti, „aby sa nepovedalo“ alebo aby upozornil na svoje vyberané spôsoby. Dvojnásobne to platí o takýchto mravných

úkonoch v politickej oblasti.

Ak niekomu hrozí odvolanie z nejakej funkcie a začne sa ľútostivo biť v prsia, sotva sa vyhne podozreniu, že to všetko robí z vypočítavosti len aby sa na danom poste udržal.
Ak má ospravedlnenie plniť svoju mravne a duševne hygienickú úlohu, musíme trvať na tom, aby jednotlivec či inštitúcia, alebo dokonca celé národy a štáty prejavili účinnú ľútosť. Pod účinnou ľútosťou rozumieme nie také slzy, ktoré niekto vystavuje na obdiv médiám a verejnosti, ale najmä také zmeny v postojoch, správaní a konaní, ktoré vylúčia opakovanie starých manierov, trikov a manipulácií, alebo potvrdzujú

snahu odčiniť a napraviť, čo sa odčiniť a napraviť dá.

Kto je schopný účinnej ľútosti a teda aj úprimného ospravedlnenia? Len ten, kto si uvedomuje svoju zodpovednosť, kto sa k nej otvorene prihlási, kto je ochotný hovoriť o svojej vine, jej príčinách a dôsledkoch a kto sa úprimne vyzná z toho, že mu záleží predovšetkým na jeho vzťahoch k blížnym a spoluobčanom, že mu záleží na pravde

ako na tmeli medziľudských vzťahov.

Kde kto nás nahovára, aby sme konečne urobili za našou minulosťou hrubú čiaru.
Urobili sme ich už niekoľko: sú to hrubé čiary, ktorými sme prerušili hodnotenie prvej národnostne i sociálne nespravodlivej Československej republiky. Je to hrubá čiara, ktorou sme na neurčito odložili hodnotenie Slovenského štátu - to hodnotenie, v ktorom prevládalo paušálne odsúdenie režimu nad konkrétnou vinou konkrétnych ľudí na tragickom osude desať tisícov našich židovských spoluobčanov. Sú to hrubé čiary, ktorými sme prikryli ukrutnosti povstalcov voči našim nemeckým spoluobčanom, i naše vytrvalé protimaďarské nálady, ktoré pramenia z podvedomej túžby tisícročný útlak odplatiť tisícročnou pomstou. Sú to hrubé čiary, ktorými sme prekryli obdobie Benešových dekrétov a retribučných procesov, radostného

budovania socializmu i nemeckej radostnej rekonštrukcie kapitalizmu.

Spoločenský zmier, ktorý sme takto dosiahli, je len sebaklam, akýsi azyl pred spomienkami a výčitkami svedomia, ktorých nás nezbaví ani čas, ani zabúdanie, ale

iba poznaná a prijatá pravda. Kedy sa k nej odvážime?

Moderný človek sa vyznačuje veľkou túžbou po slobode. Podľa sv. Jána len

pravda robí človeka slobodným.

Minulosť je jediný arzenál, v ktorom nájdeme výzbroj pre stvárnenie svojej budúcnosti. Nespomíname len tak bez príčiny - povedal španielsky filozof a politik

Jose Ortega y Gasst.

Pravda budúcnosti závisí od pravdy objavenej v našej minulosti. Kto chce žiť v pravde, a ináč sa vlastne žiť nedá, nemôže sa od svojej minulosti oddeľovať žiadnymi hrubými čiarami, ale naopak, musí odstraňovať všetko, čo mu stojí v ceste za jej objektívnym spoznaním. Ináč sa nemôže dopátrať odpovede na to podstatné, čo každého z nás zaujíma: kto sme, akí sme a teda – aký život si naozaj zaslúžime.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?